O reinkarnácii
Moja Fajka na dnes sa opiera o metaforu práve prebiehajúceho znovuzrodenia nového roku... Toto pozoruhodné obnovenie času ma privádza k úvahe o reinkarnácii. „Duša sa nerodí, ani nikdy neumiera. Nikdy nevznikla, nikdy nevzniká a nikdy ani nevznikne. Je nezrodená, večná, trvalá a pôvodná. Nezahynie, ak je telo zabité,“ píše sa v staroindickom epose Bhagavádgíta – spev Vznešeného (BG, 20 sloha, 2 kapitola), ktorý pred mnohotisíc rokmi zaznamenal dialóg Šri Kršnu s jeho priateľom Ardžunom. Ide o nádherný a vzrušujúci filozoficko-náboženský rozhovor v ktorom Kršna reprezentuje v Indii dodnes uctievaného Zvrchovaného Pána, ktorý zostúpil na zem ako princ, z kráľovskej dynastie. Poznanie ktoré ľuďom priniesol zhruba pred 5 000 rokmi je jadrom védskeho učenia, ktorého účelom je vyslobodiť ľudstvo z nevedomosti hmotnej existencie. „Tak ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamžiku smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť,“ (BG, 13 sloha, 2 kapitola), hovorí Kršna v Bhagavádgíte. Múdry človek by teda podľa tohto starobylého učenia, ktoré vzniklo na úsvite kultúrnych dejín ľudstva, mal chápať svoj osud ako nevyhnutné určenie, dôsledok skutkov, vykonaných v niektorom z predchádzajúcich zrodení. Východne učenia tomu hovoria karma. Žneme plody z minulej karmy a súčasne sejeme nové semená pre budúcu žatvu. Sme teda dôsledkom našich minulých inkarnácii... Aká vznešená a múdra spravodlivosť sa odráža v tomto poznaní! Všetko sa nám vráti, nič z našich skutkov nezostane ukryté, či zabudnuté... Som presvedčený, že náš osud nie je len zhlukom náhod, neprišli sme na tento svet z ničoho, za všetkým vo vesmíre je zákon! „Keď čítam Bhagavadgitu, jediné čo mi prichádza na myseľ je ako Boh stvoril vesmír. Všetko ostatné sa zdá byť malicherné,“ popísal svoj čitateľský zážitok z védskeho poznania Albert Einstein. Môžeme si teda domyslieť, že geniálny fyzik zaznamenal odraz karmického zákona aj v božom diele. „Tak ako odkladá človek staré šaty, aby si vzal nové, tak odkladá stelesnená duša svoje telo, aby si obliekla nové... Všetci, ktorí sa narodili, majú smrť istú, a ti ktorí umierajú, majú isté zrodenie... Až človek dozretý v mnohých zrodeniach, ide konečne na najvyšší pochod,“ vysvetľuje Kršna pritateľovi Ardžunovi v Bhagavádgíte. Niet pochýb, že „najvyšší pochod“ v tejto súvislosti znamená cestu do raja, teda k večnému životu. Myšlienka znovuzrodenia, inkarnácie a reinkarnácie sa v jasných náznakoch objavuje aj v biblických textoch. Evanjelium podľa Jána zaznamenáva nasledovný Ježišov rozhovor s Nikodémom: (Ján 2 – 3): „Veru, veru, hovorím ti, ak sa niekto znova nenarodí, nemôže uzrieť Kráľovstvo Božie...“ A na inom mieste: „Čo sa narodilo z tela je telo a čo z ducha je duch. Nediv sa, že som ti povedal: treba sa vám znova narodiť.“ Z Jánovho evanjelia poznáme aj príbeh slepca, ktorý sa stal vidomým po tom, čo mu Ježiš natrel oči blatom a on sa umyl v jazere Siloe: „Idúcky uzrel Ježiš človeka slepého od narodenia. Učeníci sa ho spýtali: „Majstre, kto zhrešil, tento, či jeho rodičia, že sa slepý narodil?“ (Ján, 8 – 9). Táto otázka apoštolov jasne naznačuje, že viera v inkarnáciu bola v tom čase samozrejmosťou, ktorá sa vôbec nespochybňovala. Už od počiatku našich dejín zaujímala reinkarnácia a pevná viera v život po smrti dôležité miesto vo väčšine svetových náboženstiev. V znovuzrodenie sa verilo aj v ranných dejinách kresťanstva a v rôznych podobách prežíval tento postoj až hlboko do stredoveku. V 3. storočí nášho letopočtu zaznamenal známy grécky Cirkevný otec Órigenés : „Každá duša prichádza na tento svet posilnená víťazstvami a oslabená porážkami z minulých životov.“ Hoci kresťanstvo postupne vieru v reinkarnáciu zavrhlo, karmický princíp neochvejnej spravodlivosti presahujúcej vôľu človeka, si udržuje svoju príťažlivosť aj vďaka prenikaniu východných myšlienkových prúdov smerom na Západ. V budhizme je to otázka základného vnímania kontinuity mysle – vedomie jednoducho nemôže vzniknúť z ničoho, ale opäť len a iba z vedomia! Argumentom proti myšlienkam o prevtelení duše, znovuzrodení, či reinkarnácii môže byť jednoduchá otázka: prečo si nepamätáme minulé životy? Odpovedí a špekulácii na túto tému je veľa, ale popravde, človek si nepamätá ani veci z detstva, niekedy ani to, čo sa mu prihodilo minulý týždeň. Naše vedomie je stále nepreskúmaným, záhadným fenoménom, ktorý sa neriadi iba ľudskou vôľou a logikou. Myslím si však, že ak niečo nepoznáme, ak o niečom nič nevieme, že to ešte neznamená, že to neexistuje. Karma, ktorú si každý z nás v tomto živote vytvára je vyjadrením zákona príčiny a následku, má teda v sebe veľký potenciál absolútnej spravodlivosti: dobro sa v kolobehu životov splatí dobrom, zlo zlom! Preto je mi viera v reinkarnáciu veľmi blízka. Krásne to vyjadril veľký indický básnik Rabíndranáth Thákur v knihe esejí Naplnenie života (Bratislava, 1997): „Človek je neúplný, je len prísľubom svojho ja... Vo svojom budúcom ja je nekonečný, tam je jeho nebo, jeho oslobodenie.“ Aká krásna nádej a vízia človeka!
