Fajka prezidentova
Priama voľba prezidenta v Česku po čase opäť upriamila pozornosť mnohých Čechov aj Slovákov, na zabudnutú podstatu politiky: zápas o vplyv a moc, v tomto prípade kombinovaný bojom za staré i nové ideály, neľútostným bojom rozličných svetonázorových aj občianskych prúdov, vojnou generácií, postojov, túžob a nádejí... Všeličo sa premietlo do ostrej kampane dvoch prezidentských kandidátov – Karla Schwarzenberga a Miloša Zemana, no určite to nebol klasický súboj ľavicovej a pravicovej politiky, či liberalizmu s konzervativizmom. Na oboch stranách bojového poľa sa vyskytovali prívrženci celého širokého politického spektra, rozdelenie voličov sa riadilo celkom nepredvídateľnými situáciami a myšlienkami. Ktosi označil volebný zápas o prezidenta v druhom kole za boj krčmy s kaviarňou, v ktorom krčma zvíťazila. Ani toto zjednodušenie mi však nesedí, práve tak ako redukcia tohto volebného zápasu na boj intelektuálov so zvyškom obyvateľstva, mladých so starými, demokratov s komunistami... atď. Vnímal som to ako rivalitu dvoch mužov s fajkou, pričom jeden z nich fajčil aj cigarety. To bol ten, pre mňa neprijateľný kompromis, ktorý ma zaujal. Skutočný fajčiar fajky cigarety nefajčí. Čistý tabak je s tým cigaretovým na nože! Z môjho pohľadu preto Zeman, fajčiaci počas kampane i po svojom víťazstve jednu cigaretu za druhou je človekom náchylnejším k neférovým ťahom, ako neochvejný a verný fajčiar fajky, Schwarzenberg. To čo sa v Čechách počas uplynulých dní odohrávalo, ma však zaujalo aj z iných dôvodov: na jednej strane masívne a v zápase tohto druhu zatiaľ v našich podmienkach nevídané zapájanie a využívanie sociálnych sieti, na druhej strane rezonancia už takmer zabudnutých hodnôt a pojmov v médiách. Česká spoločnosť sa v politickom a občianskom zmysle slova počas historicky prvej priamej voľby prezidenta doslova otriasala vo svojich základoch, čo sa ešte od roku 1989 nestalo. Voľba prezidenta sa stala nielen diskusnou tribúnou, ale priam celonárodným kolbišťom, v ktorom sa konfrontovali sympatie, postoje aj vplyvy v nebývalom rozsahu. A tak sa opäť raz citovali bývalí veľkí prezidenti Masaryk a Havel, otvárali vážne otázky smerovania európskej integrácie, uplatňovania princípu kolektívnej viny a tzv. Benešových dekrétov. Ukázalo sa, že ani po desaťročiach spoločnosť nedozrela (čo platí samozrejme aj pre Slovensko) a niektoré otázky našich spoločných povojnových dejín jednoducho nemožno pomenovať pravým menom a zostávajú tabu. „Nielen slobodu a rovnosť hlásala francúzska revolúcia, tiež bratstvo, nech už to bratstvo chceme formulovať ako lásku k blížnemu, čo v modernej dobe zaváňa cirkevníctvom, alebo ako humanitu, hoci aj toto slovo sa už nepáči,“ napísal prvý prezident Československa Tomáš Garrigue Masaryk v spise Ideály humanitní (Praha, 1990), charakterizujúc demokraciu predovšetkým ako úsilie proti násiliu. Myslím si, že tento humanizmus, toto človečenstvo, táto tolerancia, občianska vyspelosť či bratstvo neboli ani vzdialeným sprievodným javom prvej priamej voľby prezidenta v Česku. Občania, politici ani štát nevytvorili serióznu scénu pre túto historickú chvíľu. Bývalý prezident ČSFR aj ČR Václav Havel v knižke Letní přemítání (Praha, 1991) napísal aj toto: „Ak chceme vytvoriť dobrú a humánnu spoločnosť, schopnú svojim dielom prispievať k obecnému „spamätaniu sa človeka“, musíme budovať aj dobrý a humánny štát. To znamená štát, ktorý už nebude potlačovať, ponižovať a popierať slobodné ľudské bytosti, ale ktorý bude naopak slúžiť všetkým jeho dimenziám. Teda štát, ktorý nebude naše duše a naše srdcia odsúvať do výklenku akejsi trpenej a z dekoratívnych dôvodov pestovanej "nadstavby"...“ Vo svetle týchto citátov vidím ako morálneho víťaza volieb paradoxne aristokrata – Karla Swarzenberga, aj keď sa Zeman môže javiť ako človek bližší prostému občanovi a určite je oveľa lepšou voľbou ako súčasný dosluhujúci český prezident. Podľa mňa knieža prejavilo viac otvorenosti, odvahy, empatie aj dôstojnosti napriek riziku, že stratí časť voličov. Jeho politický pragmatizmus akoby limitovala duša a srdce, či zásadná otázky cti, ten povestný vyšší princíp mravní - čím bezpochyby uštedril lekciu všetkým technokratom moci a... prehral. Napriek tomu že sa, z môjho uhla pohľadu, v istých ľudských črtách celkom ponášal na svojho rivala: obaja obľubujú fajku, chvíle samoty s knihou, milujú dobrú hudbu, prírodu, bonmoty, ale čo sa týka fajky, tu si, o tom nepochybujem, dokáže lepšie vychutnať Swarzenberg.
