Verejnosť
Moja Fajka na dnes je o... verejnosti. Čo je to? Kto je to? Kde je to...? Kde – kto sa dnes oháňa týmto nejasným pojmom, ale málokto sa pokúša ho vysvetliť. Ja som verejnosť? Vy ste verejnosť? Oni sú verejnosť? Čo všetko sa len do tohto hmlistého, nejasného, indiferentného pojmu, od čias jeho vzniku, nepresne, aj demagogicky premietlo..! Je verejnosťou aj to, čo chce byť a snaží sa byť mimo verejnosť? Obzerajúc si okolitý svet, čítajúc noviny, sledujúc rôzne občianske, či politické aktivity, kladiem si prostú otázku: čo je verejnosť? Ak by som poznal odpoveď pokračoval by som opäť otázkou - na čo je verejnosť..? Ale, som len na začiatku... Verejnosť sa mi vidí ako samozvaná vratká platforma pre najneuveriteľnejšie, všetky možné i nemožné tvrdenia. Táto otázka znepokojovala aj veľkého dánskeho filozofa Sorena Kierkegaarda a venoval sa jej v diele nazvanom Súčasnosť (Kodaň 1903, Praha 1969). V snahe nájsť vysvetlenie tohto zvláštneho fenoménu dospel k nasledujúcej úvahe: „Stále viac jedincov sa v nevedomej zmäkčilosti uchádza o to, aby neboli ničím – aby boli verejnosťou, tým abstraktným celkom, tak smiešne vytvoreným, že sa na ňom podieľajú nezúčastnení. Tento mátožný dav, ktorý sám nič nechápe a nechce sám nič robiť, toto publikum z galérie by sa rado rozptýlilo, a tak sa oddáva predstave, že všetko, čo kto robí, sa deje kvôli nemu, aby malo o čom tliachať. A mátožnosť je povznesene usadená nohu cez nohu, a všetci, ktorí chcú pracovať, kráľ, úradník, učiteľ, schopnejší novinár, básnik, či umelec - ako by boli zapriahnutí, aby za sebou vliekli tu mátožnosť, ktorá je o ostatných domýšľavo presvedčená, že sú kone.“ Verejnosť sa podľa neho týka aj tých, čo ňou byť nechcú, ale klaňajú sa jej predovšetkým mátožné davy bez identity, túžiace po rozptýlení a najmä – táraní... Verejnosť desiaca sa mlčania, naberá svoju miazgu života z tárania, tliachania, trepania, kecania, dristania, plieskania, kvákania, splietania, bľabotania, rapotania... V Kierkegaardovom podaní je teda orientačným znakom verejnosti – táranie, inými slovami zrušenie zanietenej diferenciácie medzi mlčaním a rozprávaním. „Iba ten, kto dokáže bytostne mlčať, vie bytostne hovoriť, len ten kto vie bytostne mlčať, dokáže bytostne konať,“ hovorí Soren Kiergegaard, hlboko presvedčený o tom, že táranie na verejnosti oslabuje, ba až paralyzuje akékoľvek tvorivé konanie, čo ma za následok (to si už myslím ja) sklony k úpadku spoločnosti. Nuž a pre takéto každodenné, bohapusté, obľúbené bľabotanie na verejnosti je mlčanie hrozné, neprípustné, desivé: vyjavilo by totiž prázdnotu dristajúco - bľabotajúceho tárania... Ale, pozor: čo by sa nikto neodvážil predniesť na zhromaždení, o čom by nikto nemohol nikde serózne hovoriť, o čom by aj dristoši priznávali, že o tom dristali, nuž to sa celkom dobre dá povedať a napísať práve na a pre „verejnosť.“ A verejnosť o tom vedieť smie a musí, pretože – práve to je verejnosť.
