Úsmev
Svoju Fajku na dnes venujem... úsmevu. Je ho stále menej a menej. Niekde sa stratil, hoci patrí k najkrajším ozdobám človečenstva. Prečo sme ho vykázali mimo náš životný priestor a radšej sa venujeme cynizmu, sarkazmu, posmechu, hnevu, závisti..? Netvrdím, že všetci, ale fakt mi chýba v našej každodennosti ten spontánny, neumelý, skromný, nenacvičený, ľudský a dobrotivý úsmev. Úsmev ako prejav ľudskosti, ktorý hovorí: „Rád vás vidím, rád som s vami, robíte ma šťastným, mám vás rád...“ Ešte že tu je ten krásny úsmev dieťaťa, nezištný, láskavý. Vidím ho v očiach aj na tvári svojej vnučky Jarky: Dedko ahoj, kde si, hej, tu si dedko..?! Ona má svoj zvláštny jazyk jednoročnej krásky a najradšej hovorí: „Kde si?“ Vo svojom okolí priam pátra po úsmeve ako archeológ po historickom artefakte. A snažím sa jej ho ponúknuť, aj keď naň niekedy niet dôvodov, aj keď som unavený, znechutený, smutný, či vystrašený z tej ťarchy všakovakých nástrah života.
Raz ktosi na sociálnej sieti niekomu vyčítal: „...Len sa tak smeje, stále sa iba usmieva, akoby všetko bolo v poriadku, ale nie je, niet žiadnych dôvodov na ten úsmev!“ Za jeho slovami bol hnev a za obrázkom usmievavej osoby, o ktorej hovoril, bola iba radosť, taká obyčajná ľudskosť, akási jemná úprimnosť, ktorú ten nahnevaný človek nevidel a nechcel vidieť. Ale hnev a zlosť, namosúrenosť, nám zväčša zahmlievajú výhľad a svet sa nám vidí vždy len v tom najhoršom svetle. Vidíme vždy len nespravodlivo bohatších, omylom úspešnejších a vôbec nemyslíme na to, že to tak nemusí byť, alebo že aj oni za tú svoju pozíciu niekedy tvrdo platia. A budú platiť. Všetko sa im spočíta: cynizmus, povrchnosť, samoľúbosť, nenásytnosť, chamtivosť... Hneváme sa, ale lepší je úsmev. Nič nestojí a veľa dokáže. Slávny Američan Dale Carnegie, vo svojej asi stále neprekonanej knihe o asertivite, nazvanej „Ako získavať priateľov a pôsobiť na ľudí“ (How to win Friends and influence People, New York, 1982), okrem iného o úsmeve píše: „Obohacuje tých, ktorým platí a neuberá tým, ktorí ho dávajú. Trvá chvíľku, ale niekedy sa naň spomína celý život. Nikto nie je tak bohatý, aby sa bez neho zaobišiel a nikto tak chudobný, aby sa ním nestal bohatším. Doma tvorí šťastie, podporuje dobrú vôľu v praktickom živote a je tmelom priateľstva. Je odpočinkom unavenému, nádejou malomyseľnému, slnečným svetlom smutnému a najlepším prirodzeným prostriedkom proti trápeniu.“ Kto by ale uvažoval o ľahkovážnom zneužití, či pohodlnom získaní úsmevu ako lacného prostriedku na dobrú náladu, má smolu. „Nemožno ho kúpiť, vyžobrať, požičať, či ukradnúť, stáva sa ozajstným pozemským majetkom až potom, keď je daný,“ hovorí Carnegie. Keď je "daný", nezištne darovaný, teda keď je to skutočný ľudský a úprimný úsmev, ten ktorý nám dnes tak chýba a je stále vzácnejší... Ďakujem tým nemnohým z nás, ktorí ho nezištne dávajú.
