Spirit of Britain
Moja Fajka na dnes ... bola prvou, ktorú som si dal na svojej nedávnej ceste do Írska. Stalo sa tak na palube lode Spirit of Britain, ktorá vyplávala z francúzskeho prístavu Calais na druhú stranu prielivu, do britského prístavu Dover. Kuriózny lodný svet na vodách lamanšského kanála, zmes jazykov, rás, kultúr, temperamentov, snov a ilúzii... Bafkajúc proti dotieravému severnému vetru, pozoroval som skupinku mladíkov ebenovej pleti, pokrikujúcich spevavou rečou rovníkovej Afriky, ktorí sa dali do tanca bez toho, aby ich z bujarého rytmu vyrušila kývajúca sa plošina našej tretej paluby. Aký drobný je tento svet! Zmestí sa na jednu loď a nemusí to byť hneď archa Noemova! Slaný morský vzduch s vidinou neďalekých britských brehov ma naplnil zvláštnym pocitom melanchólie, ale aj úľavy: všetko je tak ako má byť - svet je svetom, more je morom, cesta je cestou a diaľky sú diaľkami! A niekedy (to asi tá melanchólia!) aj človek človekom... Napodiv, záchvevy vlažného vetra mojej fajke žičili, vôňa tabaku statočne čelila tajomným diaľkam, ktoré sa zrkadlili vo svetlách trajektu, na hladine pokojného mora. Nuž, tadiaľto sa oddávna ľudia plavili z pevninskej Európy do Veľkej Británie, tadiaľto si ostrovný štát budoval svoju mocnú ríšu a ovládal väčšinu sveta! To bola cesta večných rivalov, plaviacich sa z juhu na sever a potom zas zo severu na juh, z Francúzska do Anglicka a naopak, aby svetu demonštrovali svoju moc, rivalitu, svárlivosť, pýchu, bohatstvo, veľkosť i dominanciu! Spirit of Britain, tento morský kolos, dlhý 213 metrov, široký 32 metrov, s ponorom 5, 8 metra a s nosnosťou 9 500 ton má dnes svoj domovský prístav tak v anglickom Doveri, ako aj vo francúzskom Calais. Storočná vojna skončila, Jana z Arku bola upálená, Napoleón Britániu nedobyl a veci sa vrátili do normálnych koľají. Veľmoci na oboch brehoch „Kanálu“ sa upokojili, priateľsky spolunažívajú a ja sa vďaka tomu, teraz plavím k severným obzorom, na ďaleký zelený Írsky ostrov. „Vidieť svet v zrnku piesku a nebo v divej kvetine, zachytiť nekonečno v dlani a večnosť v jednej hodine...“, znejú mi v mysli majestátne verše veľkého anglického básnika a ilustrátora Williama Blakea. Nuž, tak je to s putovaním stále hľadajúceho človeka. Jeho podstatou je túžba po večnosti, ktorá akoby sa opakovane realizovala v pominuteľných, no nepretržitých okamihoch...
