Orfeus
Je požehnaním pre človeka, že nevie všetko. Keby tomu tak nebolo, nemôže žiť. Čeliť jasne určeným istotám osudu, všetkému na svete neochvejne rozumieť, s pocitom pominuteľnosti... to je nielen zložité, ale aj životu nebezpečné. I bájny Orfeus, ktorý sa na ceste do podsvetia naučil vševedúcemu umeniu prekonávania smrti, napokon narazil na roztúžené Dionýzove bakchantky, ktoré tak očaroval jeho krásny spev a hra na lýru, že ho každá chcela mať len pre seba: roztrhali ho na kusy a jeho hlavu hodili do rieky Hebros. Hovorí sa, že predsa len niečo z jeho temných skúsenosti v boji so smrťou prekročilo prah staroveku a zotrvalo dodnes v podobe tajomných iniciačných obradov okultného hnutia zvaného orfizmus. Podľa jeho stúpencov svet nevznikol z chaosu, ako sa medzi filozofmi vtedy i teraz bežne tvrdilo a tvrdí, ale z princípu jednoty a plnosti. Za dôležité považovali oslobodenie duše zo zajatia tela, za týmto účelom praktizovali mnohé očistné rituály a svojou mystickou podstatou orfisti významne ovplyvnili aj kresťanstvo, najmä v jeho rannom štádiu. Orfeus sa napokon v mnohých výtvarných prejavoch často zobrazoval aj ako predchodca Ježiš Krista - dobrého pastiera. Nuž, Orfeus ako milovník múz a symbol dobrého vkusu určite vedel veľa, možno aj všetko, ale ako vidno, nepomohlo mu to. My ľudia sme totiž odsúdení na život v neistote: pokúšame osud, vymýšľame, víťazíme, mýlime sa, prehrávame. Nech už sa dáme akoukoľvek cestou, vždy je v tom kus rizika – len málokedy poznáme vopred cieľ a zložité sprievodne okolnosti nášho putovania. Naše sny o istotách zásadne sprevádza realita neistoty. Orfeus, Platón, či Hegel snívali o ideálnej realite, Marx a jeho nasledovníci si dokonca osvojili nárok hovoriť v mene dejín, definovať čo je márne a čo rozumné, ale všetko je inak. Svet okolo nás sa realizuje v konflikte, v neustálej zmene, ktorá je výrazom našej slobody. Akýkoľvek pokus o "vysvetlenie", o ideálne usporiadanie tejto dynamickej skutočnosti, vedie k neslobode. Orfeus je tak pre mňa inšpirujúcim symbolom, pripomenutím, že je to možno práve umenie, vďaka ktorému prekročíme (bez väčšej ujmy) rieku Styx a v sprievode prievozníka Charona bezpečne opustíme tento svet. S umením, ktoré poslúži ako povestný obolos v ústach zosnulého: hudba a spev ako poplatok za prevoz na druhý breh.
