O stárnutí
Moja Fajka na dnes je o - starnutí... Vždy sa mi videlo tak trochu nespravodlivé byť vrhnutý na tento svet, bez návodu na jeho použitie. Aj šoférovať vás naučia v autoškole, ale ako správne žiť, to sa nedá nikde naštudovať. Jestvujú o tom iba domnienky, ktoré občas tí múdrejší medzi nami zverejňujú ako istú cestu, no vždy bez záruky. Zo všetkého čo som doteraz zažil a pochopil mi vychádza, že najkompetentnejším učiteľom života... je si každý jeden človek sám. Oprieť sa môže o lásku najbližších, o priateľov, vieru, morálku, vedomosti, ale v rozhodujúcej chvíli sa musí spoľahnúť len sám na seba. Pretože to budú vždy len jeho starosti, bolesti, sklamania, či radosti. A tie zväčša prídu, niet im úniku. „V škole života nie sú prázdniny“ - hovorí brazílske príslovie. Veru, je to permanentná drina, ten náš život. Najlepšie sa zvláda v sústavnej čulosti, v kondícii, za nepretržitej bdelej prítomnosti, v trvalom nasadení... ale to si vyžaduje veľmi veľa síl. Prirodzené ľudské sklony k lenivosti a k úniku z ťažkostí sú tiež súčasťou výbavy každého jednotlivca a záleží len na tom, ako sa s nimi dokážeme vyrovnať. „Zo všetkých vied, ktoré človek môže a musí ovládať, tou hlavnou je umenie žiť tak, aby spáchal čo najmenej zlého a urobil čo najviac dobrého,“ napísal veľký Lev N. Tolstoj. Nuž, znie to prosto, zrozumiteľne, ale aké je to ťažké! Konať dobro je totiž iná vec ako sa mať dobre. V úsilí o dobré skutky je vlastné pohodlie až druhé v poradí, čo vyznieva priam nemožne, neprirodzene... Pretože svet je iný, lepšie ho zvládajú silní, dominantní, agresívni, ctižiadostiví... Každý jeden život človeka zdá sa byť len o jeho egu, ktoré, ak sa nekultivuje, nehamuje, ak bujnie ako burina - človek upadá. V zanietení sebou samým stráca zdravú vitálnu energiu a pre nekonečný vesmír už nie je zaujímavý... Ako potom činiť dobro, keď ste vysilený, starý a slabý? Ostáva len neochvejná spravodlivosť, ktorá vymeriava každému jeho diel v jednoznačne stanovených limitoch: odtiaľto potiaľ! A bodka! „Zostarnúť nie je umenie, umenie je to zniesť,“ riekol múdry mysliteľ Johan W. Goethe. Ako stále, aj teraz má pravdu. Veď, ako sa zmieriť s faktom, že po aktívnych rokoch mohutného vzopätia vždy a nevyhnutne prichádza útlm a postupná strata síl a životnej energie? Prečo? Odpoveď som našiel vo výroku starobylého čínskeho mysliteľa Konfucia: „Keď si prišiel na svet, plakal si a všetci sa radovali. Ži tak, aby všetci plakali, až ho budeš opúšťať.“ Nemusí sa to každému podariť, ale za pokus to stojí...
