O slobode
Moja fajka na dnes je o slobode, večnosti a zmysle bytia... Myslím si, že človek je ľudskou bytosťou najmä preto, aby uvažoval. Aby pozoroval, skúmal, pochyboval, aby miloval, dúfal, aj sníval. Svet okolo nás určite stojí za zamyslenie. Fajka ponúka prezieravejšie prenikanie do podstaty bytia, pretože si vyžaduje isté pokojné zastavenie. Pripravujete sa tak, ako keď sa chystáte pozornejšie sledovať umelecké dielo... Krátke sústredenie s fajkou umožňuje získať ten odstup od plynutia času, ktorý je vyjadrením našej ilúzie na tému večnosť. „Ak človek odmietne myšlienku že svet bol stvorený Bohom k určitému cieľu, alebo, že sa v ňom manifestuje absolútna idea, alebo duch, môže dať životu ten význam, ktorý mu chce dať. A iný význam nemá...“ Toto sú slová známeho historika filozofie Fredericka Coplestona. Svojho času tak reagoval na Friedrichom Nietzschem odmietané „vyššie usporiadanie“ a zmysel sveta, ktorého suverénnym, jediným a neobmedzeným užívateľom je iba človek... Reagoval v podstate na zárodky postmodernizmu, ktorý sa takto začal pomaly prenášať do myslenia ľudstva... Postmodernizmus, zameraný na kultúru užívania si (hedonizmus) a odcudzenia sa tradičným (prekonaným) hodnotám. Jeden z filozofických prúdov, ktorý ma už od študentských rokov fascinuje, je existencionalizmus. Ako radikálne tento smer ľudského uvažovania odmietol poriadok a zmysluplný svet! Jeho tribún, filozof a spisovateľ Jean-Paul Sartre označil svet za absurdný a život za nezmyselný. Existencia človeka v konfrontácii so všetkou realitou sveta, ako vyjadrenie najvyššej, bezbrehej formy slobody..! Ale, slobody bez zmyslu, ktorá nevysvetliteľne pramení iba v každej jednej jedinej ľudskej individualite ako pustá nezávislá „ničota“ bez akejkoľvek hodnoty. Človek sám a absurdný, svet bez zmyslu a absurdný, existencia ako ploché bytie, síce schopné konať aj pozitívne, kreovať svoj osud... Ale z akej motivácie mám pozitívne čeliť prázdnote, prečo mám uznať že všetko je nezmyselné, až na fakt mojej vlastnej existencie, nezávislej na ničom, teda absolútnej..? Pri takýchto úvahách je človek len na malý krok vzdialený od veľkého pesimizmu, ktorý žiadnej individuálnej existencii veľmi nesvedčí. Myslím si, že my ľudia žijeme a budujeme realitu k jej pretrvaniu, hoci aj s vedomím rizika osobného zániku. Verím, že tento vyšší princíp trvácnej a večnej (nad)reality nás transcendentne presahuje ako najvyššia forma slobody, po ktorej my, smrteľníci, predsa túžime..! A to je podľa mňa priestor pre božiu lásku, spravodlivosť a nekonečnosť.
