O náhode a mýtoch
7. 6. 2012
Moja fajka na dnes je o náhode a mýtoch... Keď sa to tak vezme, naša existencia je výsledkom náhody, pretože náhodnosť je podľa vedcov normálny, predvídaný a predpovedateľný stav akejkoľvek hmoty v celom vesmíre. Niet najmenších dôvodov na neprimeranú pýchu, ale ani na zbytočnú skromnosť. Americký esejista, lekár a vedec pôsobiaci na Harvardskej aj Princetonskej univerzite, vo svojej knižke Myšlienky neskoro v noci, to vidí takto: „Štatisticky vzaté pravdepodobnosť, že je tu ktokoľvek z nás, je tak malá, že by ste si mohli myslieť, že sám fakt našej existencie nás bude držať v trvalom radostnom ohromení. Sme nažive, navzdory podivuhodným osudom genetiky, sme nekonečne prečíslení všetkými alternatívnymi jedincami, ktorí mohli byť na našom mieste, keby nebolo došlo k tomu z pekla šťastiu...“ Náhodnosť chápe ako uvoľnený druh rovnováhy, pri ktorom sú atómy a ich častice rozptýlené v beztvarom zmätku. „A my sme priam skvelý kontrast, sme celkom organizovanými štruktúrami a hemžíme sa informáciami v každej súvislosti.“ Náš mozog je na tejto planéte podľa Thomasa Lewisa „najverejnejším orgánom“, otvoreným na všetky strany a pre všetko, vysiela posolstvá všade a o všetkom. Ukrytý v lebke vykonáva svoje úkony síce potajomky, ale celá jeho činnosť je zrejmým a priamym dôsledkom myslenia prebiehajúceho v hlavách iných ľudí. Naše ego sa v reálnej situácii akoby premieňalo na jediné všeľudské Ja, ktorého sme my sami len nepatrnou, aj keď dôležitou súčasťou. „Svoje myšlienky rozsievame dookola, od mysli k mysli, s takou nutkavosťou a rýchlosťou, že mozgy ľudstva vyzerajú, čo do funkcie, ako jeden jediný splývajúci tvar.“ Je to fakt ťažká rana nášmu rozmaznávanému egu, čo Lewis Thomas komentuje s vedeckou lakonickosťou: „To je skutočne hrozné, keď na to príde! Celý ten drahý pocit svojho vlastného Ja, toho nášho slobodomyseľného, voľne podnikajúceho, autonómneho, izolovaného ostrova „Ja“ – je mýtus.“
