Na Bankove
Moja Fajka na dnes sa rozhorela... na Bankove. Pekný jesenný deň ma pozval na miesta, ktorými som sa ako chlapec rád túlaval. Bolo to vzrušujúce byť v dosahu mesta a predsa nad ním, vidieť ho ako na dlani, na pozadí šírošíreho priestoru. Po čase tu takto opäť stojím a rozhliadam sa doširoka, doďaleka, očarený svojimi rodnými Košicami. Boli tu predo mnou a budú aj po mne. Sú pre mňa ako Rím – večným mestom. Nech som kdekoľvek, myslím na Košice a nech sa sem kedykoľvek vrátim, vidím ich nie že rovnaké, ale stále krajšie. To menej pôvabné, čo kde - tu rokmi pribudlo, som sa naučil nevidieť...
„V časoch môjho detstva sa v lete vydávala na cesty iba mladšia generácia,“ píše košický rodák a svetoznámy spisovateľ Sándor Márai v knižke čŕt, esejí a brilantných úvah Košická pochôdzka a pokračuje: „starší ostávali doma, na brehu Črmeľského potoka a na Bankove, pretože mešťania v minulosti odchádzali z domu iba za mlada. Usadlý človek po štyridsiatke už podľa možnosti necestoval, pretože cestovanie je dobrodružnou zábavou nedôstojnou toho, kto sa už seriózne usadil a stráži úrodu...“ Hm, on sám bol potom pravým opakom usadlého človeka a mešťana, pretože cestoval stále, krížom krážom po svete, aby sa potom, s pokorou i pýchou vrátil z času na čas, do svojho Mesta. Nuž, to máme spoločné, ani ja sa akosi neviem vložiť do dôstojnej role usadlého človeka, mešťana ktorý už po štyridsiatke nikde necestuje a zanovito, navzdory bolestiam svojho starnúceho tela, kedy len môžem a vládzem, vyhľadávam onú „dobrodružnú zábavu“ cestovania. Celkom dobre rozumiem tomu očareniu majstra – spisovateľa, z návratov do rodných Košíc. Nech som hocikde a hocijako dlho, zakaždým si po návrate domov vyhliadnem nejaké tiché miesto a kochám sa pohľadom na Mesto. Čím častejšie odchádzam, tým radšej sa vraciam, aby som si tie obrazy Mesta vychutnal. V kontraste s jedinečnosťou ducha svojho mesta vždy zreteľnejšie cítim to naše spojenie so svetom a jednotu všetkého so všetkým. Tak ako veľký košický spisovateľ i ja, malý Košičan verím v svoju vlasť a popri tom v celý svet, ktorý je domovom všetkých cítiacich ľudských bytostí.
„Verím v svet, lebo v sebe spája všetko, všetkých ľudí a celú pravdu,“ počujem tu, v tejto chvíli, znieť slová majstra Máraiho, „verím v každú krajinu a všetky časti sveta, verím vo veľkú jednotu, v absolútno, ktoré jedného dňa nastane aj v ľudskom svete...“ Aké je krásne tešiť sa z vyslovenej krásy práve tu, na tomto mieste, kde sa človek môže aspoň chvíľu doslova vznášať nad milovaným mestom.
