Fajka pre Šaňa
Moju fajku na dnes venujem Šaňovi Kvietkovi. Aké krásne je volať sa Kvietok! Keby sa mená dávali podľa záujmu a dopytu, ani by to dnes nestálo za fajku. Veď jeden by sa najradšej volal Krásny, druhý Bohatý, tretí Múdry a štvrtá by chcela byť Kočkou... Ale v živote ľudskom to tak nechodí, mená si nevyberáme, rodíme sa do košiara ktorý nám nachystá niekto druhý... Hm, Šaňo. Už si ani presne nepamätám kedy a kde sme sa to vlastne stretli, ale som si istý, že to bolo dávno a že to bolo zaujímavé. Určite sme sa vtedy veľa rozprávali, pretože ak sa stretne novinár so psychológom, vždy je o čom hovoriť. Jeden pozoruje, počúva, zaznamenáva, pýta sa, druhý odpovedá a vysvetľuje... a potom si to prehodia. Viem, ja aj Alexander sme zostarli, už nie sme tí zvedaví mládenci, ktorí sa tak tešili na zázrak úžasného života, na prahu ktorého stáli a nebáli sa nebies, ani žiadnej výzvy..! Prešlo zopár desaťročí a Šaňo je môj priateľ na facebooku a volá sa stále Kvietok. Tak sa okrem neho volá len málokto. Prečo práve Šaňo..? Vychádza mi jediná odpoveď: lebo je krásny. Ak sa niekto volá Kvietok, nemôže nebyť krásny..! Milujem kvety, vždy ma fascinovali, odjakživa som ich zanietene fotografoval, aj v časoch kedy som sa musel ponoriť do tmavej komory a vyvolávať duchov fotografie cez zväčšovák, vývojku a ustaľovač... Verím, že obdivovanie kvetín je u človeka spojené s poéziou lásky. Darovaním kvetiny človek už v praveku v sebe prekonal zviera a pochopením krásneho, voňavého a jemno-užitočne-neužitočného vstúpil do ríše umenia, kde kvety kraľujú. Najmä v orientálnom prostredí a predovšetkým v Japonsku. Už prvý pohľad na kvietok nás napĺňa presvedčením, že bez neho sa neodvážime ani len umrieť. Predstavme si život bez kvetov – nemožné! Ak by človeku chýbal prazáklad krásy, nebol by človek. Vždy je mi preto smutno, keď vidím kvety, ledva povädnuté, vyhodené na smetisku, po akejsi veľkej zábave, ktorej kulisy ešte pred chvíľou zdobili. Boli krásne, hýrili nádherou a keď sa ich osud naplnil, vyhodili ich. Keď sa kvety zrežú do kytice a odstoja si svoje vo váze, skončia na smetisku. Aké smutné... Preto ich najradšej sledujem na lúke, v prírode, dôstojné a chránené pred lačnou chtivosťou konzumnej spoločnosti. Viem, sú to sestry tulipánov zo skleníkov zrezaných v Holandsku a rozvozených po celom svete, aby na chvíľu uspokojili ambície pomýlenej predstavy o nehe, ale vždy sa poteším, že tu, za horami, dolami, za kopcami, tu na tejto lúke, tu celkom od ruky, tu si ich neskosia, nezrežú, nezviažu do žiadnej trojdňovej kytice... Tu si kvietok žije svoj krásny život v pokoji. Aké šťastie je mať priateľa menom Kvietok. Takto sa na sociálnej sieti kedykoľvek prebúdza nádej krásy a lásky. Kytica zvädla, už ju vyhodili, ale Kvietok, Alexander Kvietok je s nami, priatelia! Na jemnom dychu tabakového dymu Ti dnes posielam svoj pozdrav, Šaňo Kvietok...
