Chodím a meditujem
Toto je Fajka na dnes venovaná meditácii v chôdzi... Keď som sa pred časom ocitol v zložitejšej zdravotnej situácii, ktorá mi znepríjemňovala obyčajné sedenie, či už v práci, pri počítači, alebo aj večer, pri televízore, siahol som po útlej knižke vietnamského básnika a zenového učiteľa Thich Nhat Hanha nazvanej: „Chodím a meditujem“ (český preklad: Praha, Pragma - 1994). Odvtedy praktizujem práve tento spôsob hľadania pravdy o svete a pokoja duše. Chodím, za každých okolností a za každého počasia, najradšej lesnými cestičkami, úbočiami, lúkami, pastvinami, horskými hrebeňmi a údoliami, najviac v okolí Silickej planiny. Chodím kým vládzem a keď už nevládzem, aj tak chodím, lebo akákoľvek únava nôh je lepšia, ako utrpenie z bolesti krížov v drieku. Meditujem v chôdzi. „Je to meditácia, ktorá vám prinesie mier a radosť,“ konštatuje majster Hanh, ktorý mi na začiatku poradil: „Úplne sa uvoľníte a robte krátke kroky, kráčajte pomaly, usmievajte sa a majte pri tom srdce otvorené. Nech je váš krok krokom toho najzdravšieho človeka na zemi, človeka, ktorému nehrozí žiadne nebezpečenstvo...“ A tak kráčam, pomaly, takmer vždy s fotoaparátom na krku a s fajkou, ktorú si zapálim na nejakom mieste, kde mám dobrý výhľad na krajinu a ktoré som si zvolil na oddych. Neviem, či by mi Thich Nhat Hanh tento môj spôsob meditovania schválil, ale mne prináša radosť aj úľavu. Už som pochopil, že účelom tejto meditácie v chôdzi je sama táto meditácia, ktorá nie je prostriedkom k dosiahnutiu nejakého cieľa, ale sama je cieľom. „Každý krok pri nej je samotným životom, každý krok je radosťou a mierom, preto nie je nutné ponáhľať sa, lepšie je spomaliť. Zdanlivo sa pohybujeme dopredu, ale v skutočnosti nesmerujeme nikam, naše kroky nesmerujú za žiadnym konkrétnym cieľom...“ Usmievam sa na krajinu a stúpam z nohy na nohu. Meditujem v chôdzi, posilnený myšlienkami skvelého duchovného učiteľa, ktorý dnes žije v Paríži a vysvetľuje ľuďom Západu ako hľadať šťastie na obyčajnej prechádzke krajinou. Pri meditácii za chôdze sa snažím kráčať s ľahkosťou a tak sa mi niekedy zdá, že lietam. S úsmevom si predstavujem, ako som v prvom roku svojho života podnikol niekoľko prvých vlastných, neistých krokov a ako sa tomuto umeniu učím opäť, na prahu šesťdesiatky. Chodím, zabúdam na bolesť a cítim radosť. Sprevádza ma krásna krajina všade naokolo, nezištne sa mi ponúka a ja si z nej naberám dúšky života plným priehrštím, až kým sa nezastavím niekde na čistinke, s výhľadom na vzdialené horské stráne a zapálim si fajku. Fajku na dnes a na zajtra. Fajku na cestu, ktorá ma čaká.
