Bielohorská
Moja Fajka na dnes je tak trochu .... Bielohorská. Myslím tu známu bitku na Bielej hore, ktorá sa odohrala neďaleko Prahy, v bezprostrednej blízkosti letohrádku Hviezda 8. novembra 1620. Stojím na tomto pokojnom mieste, pri kamennej mohyle, ktorá pripomína túto udalosť. Nie je to pripomienka príjemná, ale užitočná. Tu na Bielej hore sa prihodilo niečo osudové. České stavy, česká šľachta, českí reformátori utrpeli od rakúskej ríše a európskej "Katolíckej ligy" zdrvujúcu, aj pokorujúcu porážku. Sen o samostatnom Českom kráľovstve sa rozplynul aj v džbánoch a pohároch vína a piva, ktoré českí bojovníci a nimi najatí žoldnieri, večer pred bitkou hojne popíjali v hostincoch a krčmách blízkej Prahy... Určite sa tu prelialo veľa krvi, prežilo veľa bolesti. Ešte aj mňa, ako tak stojím na vrchole Bielej hory, akosi intenzívnejšie premáha bolesť krížov, bolesť trvalá a intenzívna, ktorá ma už niekoľko rokov (od operácie chrbtice) núti menej sedieť a viac sa pohybovať... Možno aj preto sa potulujem z miesta na miesto, aby som tú bolesť zahnal, alebo aspoň na ňu zabudol, čo mi už ale unavené nohy stále menej dovoľujú. Tu pri bielohorskom pamätníku sa mi to nedarí, aj keď nesedím a bafkám z fajky. Rozmýšľam o dosledkoch jednej porážky v českých dejinách: priniesla nielen popravy 27 českých pánov na Staromestkom námestí, ale tiež represie, krutú pomstu no a žiaľ aj násilnú rekatolizáciu, ktorá bola niekoho víťazstvom, pre iného porážkou. Každopádne "Majestát" Rudolfa II. o slobode vierovyznania sa rozpadol na prach – stačila na to údajne len jednohodinová bitka, v ktorej sa až do roku 1918 utopil český sen o samostatnosti. Možno aj o našej, slovenskej. Veď dejiny tohto nášho stredoeurópskeho priestoru sa mohli odvíjať celkom inakšie, keby českí páni svoj smutný boj neprehrali...
